Lekcia 5: Novozákonná cirkev.

Novozákonná cirkev

Jedna z najpozoruhodnejších vecí zaznamenaná v Novom Zákone je neuveriteľná jednota s ktorou kresťania uctievali Boha a slúžili Mu. Nielenže boli jednotní v spôsobe konania bohoslužby, ale boli dokonca jednotní v doktrínach, ktoré učili (Sk.2:42,46). Jeden z jasných faktov ako biblickej, tak aj svetskej histórie, je skutočnosť, že v časoch apoštolov neexistovali oddelené denominácie a všetci verní kresťania mali úplné spoločenstvo so všetkým ostatnými kresťanmi vo svete. (1J.1:7, 2Kor.8:18)

Dôvodom pre takúto jednotu bola úplná jednotnosť učenia apoštolov. Keď išiel napríklad apoštol Pavel do Ríma, učil to isté učenie, ktoré učil v Efeze, Korinte, Galácii a po celom ostatnom svete a preto aj ako dôsledok jeho učenia nevznikali rôzne denominácie (Sk.15:36, Rim.15:19). To isté platilo tiež v prípade ostatných inšpirovaných učiteľov. Nakoľko boli vedení Bohom nikdy neučili učenia, ktoré by si protirečili a preto neustanovili ani rozdielne denominácie (J.16:13, 14:26, 2Tim.3:16). V Novom Zákone nečítame o množstve "denominácií", ale jednoducho o CIRKVI. Napríklad v Skutkoch 2:47 čítame: "A Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto SPOLOČENSTVU." A znovu Ježiš povedal: "...na tej skale si postavím CIRKEV a pekelné brány ju nepremôžu." (Mat.16:18)

Jednotný charakter novozákonnej cirkvi tak stojí v ostrom kontraste k dnešnému rozdelenému náboženskému svetu. V lekcii 6 sa dozvieme prečo a ako vznikli stovky moderných denominácií. V tejto lekcii však vynecháme všetky moderné denominácie a budeme študovať cirkev ako skutočne existovala v časoch apoštolov.

Základom bola JEDNOTA

Skutočnosť, že všetci verní kresťania v prvom storočí boli spojení v jednej cirkvi nebola iba náhoda. Táto jednota bola reakciou na modlitbu Spasiteľa a jasné učenie apoštolov. V hornej miestnosti, iba pár hodín pred svojou smrťou, sa Ježiš modlil, aby Jeho nasledovníci nikdy neboli rozdelení do rôznych denominácií. Hovoriac o apoštoloch povedal: "Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma Ty poslal." (J.17:20-21) Tak ako sú jednotní Boh a Kristus, tak aj Ježiš učil, že aj jeho nasledovníci majú byť jednotní.

Dôvod pre JEDNOTU

Jeden z dôvodov pre jednotu je, ako to povedal Ježiš: "...aby svet veril, že si ma Ty poslal." (J.17:21) Tento dôvod je dnes demonštrovaní jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Najväčšou prekážkou pre ľudí hľadajúcich skutočnú pravdu je mätúce množstvo denominácií s rôznymi ľudskými učeniami a doktrínami.

Dnes taká jednota, aká bola v prvom storočí, môže vzniknúť len vtedy, ak sa všetci vrátime iba k vzoru Nového Zákona, ktorý pre svoju CIRKEV ustanovil Kristus a Jeho inšpirovaní apoštoli.

Dôkazy JEDNOTY

Aby sme poskytli širší pohľad na novozákonnú cirkev predkladáme niektoré z priamych pasáží ohľadom jednoty cirkvi. Ako budeme môcť vidieť z uvedených pasáží, Biblia jasne učí, že Kristus neustanovil niekoľko denominácií, ktoré praktizovali a učili rôzne učenia, ale že všetci kresťania v prvom storočí boli časťou jedného úžasného tela, Cirkvi.

Kolosanom 1:18 "On je Hlavou TELA, CIRKVI."

O Cirkvi, ktorú ustanovil Ježiš sa v celej Biblii hovorí v jednotnom čísle. Jedni z mnohých takýchto pasáží sú: Sk.12:1, 20:28, 1Kor.12:28, Gal.1:13, Ef.3:10,21, 5:32.

Jediný prípad, kedy sa používa termín "cirkvi" ,t.j. množné číslo, je v celej Biblii použití v lokálnom význame ako určenie niekoľkých kongregácií na rôznych miestach, ako napr. cirkvi v Galácii, alebo sedem cirkví Ázie (Gal.1:2, Zjav.1:4). Pavel toto isté pomenovanie použil aj v 1Kor.4:17, ale povedal, že v každej cirkvi učí to isté.

Boli aj úvahy niektorých ľudí o tom, že Ježiš ustanovil viacero cirkví keď povedal:"Ja som vinič a vy ratolesti..." (J.15:6) Ale nepredpojaté čítanie tohto textu ukáže, že učenie Pána je presným opakom týchto úvah. Čítanie v kontexte (verše, ktoré verš obklopujú) ukáže, že Ježiš hovoril o jednotlivých učeníkoch, ktorí sú všetci spojení v Kristovi a nie o rôznych denomináciách. Ďalším zrejmím dôvodom pre nesprávnosť takýchto úvah je skutočnosť, že existencia akejkoľvek modernej protestantskej, katolíckej, či akejkoľvek inej denominácie nie je nikde v Biblii opísaná a teda ani v čase Nového Zákona neexistovala.

Ako si čítame tieto a mnohé iné časti Písma, znovu si pripomíname Ježišovu modlitbu, ako stál pred tieňom kríža: "...aby všetci boli jedno..." (J.17:21).

"...množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša..." Sk.4:32

Charakteristiky novozákonnej cirkvi

Keď Ježiš ustanovil svoju cirkev dal jej niekoľko osobitých charakteristík podľa ktorých ju môžeme poznať. Už sme sa napríklad dozvedeli, že novozákonní kresťania sa stretávali na lámanie chleba (Pánova večera) prvý deň v týždni, že na bohoslužbe spievali výhradne bez používania hudobných nástrojov a že boli pokrstení na odpustenie svojich hriechov. V Písme nájdeme tiež mnoho ďalších charakteristík cirkvi.

1. Nikto nikdy "nevstúpil" do cirkvi

V tretej lekcii sme sa dozvedeli, že po biblickom krste sa človek stáva novonarodeným Božím dieťaťom a je tak "v Kristovi" (J.3:5, Rim.6:3). Pavol povedal: "Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli." (Gal.3:27)

Tí, ktorí takto poslúchli v Novom Zákone evanjelium sa nikdy nepokúsili "vstúpiť do cirkvi". Dôvodom pre to bola skutočnosť, že keď sú Bohom v krste človeku odpustené hriechy Boh ho týmto pridá do svojej Cirkvi a považuje ho za časť Cirkvi, tak ako kohokoľvek iného v nej. Inšpirovaný pisateľ Skutkov to povedal jasne, keď napísal: "A Pán pridával deň čo ďeň zachránených k tomuto spoločenstvu." (Sk.2:47)

Myślienka hlasovania o niekoho vstupe do novozákonnej cirkvi, alebo jeho vylúčenie z nej bola praktika o ktorej v Novom Zákone nepočujeme. Najbližšia podobnosť k takejto praktike, ktorú môžeme nájsť v Biblii, bolo počínanie bezbožného muža menom Diotrefes. Apoštol Ján prísne odsúdil jeho zlé skutky, ktoré opísal týmito slovami: "Preto až prídem, upozorním na jeho skutky, ktoré pácha, keď nás zlomyseľne ohovára, a akoby mu to nestačilo, ani sám neprijíma bratov a tým, ktorí by ich chceli prijať, bráni a VYLUČUJE ICH Z CIRKVI." (1J.10) V cirkvi, ako ju ustanovil Boh, je to jedine On, kto pridáva ľudí do cirkvi a iba On, kto má právo ich z cirkvi vylúčiť.

2. Žiadne ľudské kréda

Ďalšou charakteristikou novozákonnej cirkvi je skutočnosť, že nebola zaťažená ľudskými krédami, cirkevnými manuálmi, alebo akýmikoľvek inými neinšpirovanými, ľudskými písomnosťami. Kresťania v prvom storočí mali Nový Zákon ako svojho jediného sprievodcu vo viere a ani od ostatných nevyžadovali podriadiť sa akýmkoľvek ľudským príkazom a písmam, aby ich prijali do spoločenstva. V Biblii nie je spomenuté ani jediné ľudské krédo. Prvý takýto dokument sa objavil až niekoľko storočí po smrti apoštolov, v roku 325 napísaní skupinou neinšpirovaných ľudí. Aj dokument "Krédo apoštolov" tiež nemá v skutočnosti žiadne spojenie s apoštolmi. Biblickí učenci zhodne súhlasia s tým, že bol napísaní až stovky rokov po ére apoštolov.

3. Charakterizovaná pokorou

Pokora bola jednou z najzrejmejších charakteristík oddaných kresťanov v novozákonnej cirkvi. Aj keď verní učitelia evanjelia boli pre svoje učenie rešpektovaní, nepokúšali sa vyvyšovať nad kohokoľvek iného v cirkvi a preto ani neexistovali špeciálne skupiny "duchovných". V Luk.22:25-26 Ježiš povedal: "Králi národov panujú nad národmi a tí, čo majú nad nimi moc, si hovoria dobrodinci. Vy tak nerobte! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako slúžiaci." V Mat.23 Ježiš odsúdil farizejov preto, že nosili špeciálne oblečenie, aby upútali pozornosť na skutočnosť, že sú ako náboženskí vodcovia dôležitejší ako ostatní nasledovníci Boha. V tejto pasáži Ježiš povedal: "Všetky svoje skutky konajú iba preto, aby ich ľudia videli. Rozširujú svoje modlitebné remienky a zväčšujú strapce na rúchach. Majú radi popredné miesta na hostinách a prvé stolice v synagógach, pozdravy na námestiach a aj to, keď ich ľudia oslovujú: Rabbi! Vy sa však nedávajte volať: Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ a vy ste všetci bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský." (Mat.23:5-9)

Posledný verš jasne odsudzuje používanie výrazu "otec" ako náboženské oslovenie. To nezakazuje používať výraz pre pomenovanie fyzického otca ako rodiča v rodine, čo vyplýva nielen z kontextu ostatných veršov, ale tiež z mnohých iných častí Biblie, ktoré oslovenie v tomto význame bežne používajú. Jednou z nich je známy verš: "Cti si otca i matku..." (Ef.6:2, pozri tiež Sk.16:3 a 7:4). Čo je jasne odsúdené v Mat.23 je používanie výrazu ako náboženského titulu, tak ako to robili farizeji.

V Skutkoch 10 sa dočítame o tom ako apoštol Peter nedovolil, aby sa mu klaňal iný človek, alebo mu preukazoval nepatričnú poctu. Keď Kornélius padol na kolená Peter ho zdvihol a povedal: "Vstaň! Aj ja som len človek." (Sk.10:26) Dokoca ani anjel z neba si nedovolil podobnú vec (Zjav.19:10).

Viac takejto pokory by aj dnes malo pre poznanie a šírenie Krista obrovskú hodnotu.

Mená, ktoré označujú Boží ľud

Ďalšou charakteristikou novozákonnej cirkvi boli mená, ktoré boli použité na označenie Božieho ľudu. Často boli pomenovaní jednoducho "kresťania" (Sk.11:26), ale nikdy neboli označení ako špeciálny "druh" kresťanov. Tiež v Novom Zákone nájdeme pomenovania ako "Boží synovia (deti)" (Gal.3:26). Takisto sa často označovali ako "svätí" (Rim.1:7). Musíme tiež poznamenať, že tento výraz sa nepoužíval na označenie určitých špeciálnych učeníkov, ktorí boli mŕtvy, ale všetkých žijúcich kresťanov. V Jánovi15:8 sa nazývajú "učeníci". Všetci kresťania boli tiež "kňazmi". Toto pomenovanie neoznačovalo špeciálnu skupinu kresťanov v cirkvi, ale všetkých kresťanov kdekoľvek na zemi (1Pet.2:5-9). Každý bol kňazom v tom zmysle, že každý mohol predložiť svoju modlitbu Bohu priamo skrze Ježiša Krista (1Tim.2:5) a mohol dať Bohu "živú obeť" prostredníctvom zanietenia pre evanjelium (Rim.12:1). Kresťania sa tiež nazývali jednoducho "bratmi" (Gal.6:1).

V Novom Zákone nie je pre cirkev stanovené meno, okrem toho, že cirkev nesie meno Pána. V liste Rimanom čítame: "Pozdravujú vás všetky Kristove cirkvi." (Rim.16:16) Tieto slová nie sú názvom, ale skôr opisom. Sú použité v takom istom zmysle ako keď povieme "Jánova čiapka", alebo "dom Dávida" (Luk.1:27). Sú opisom faktu, že cirkev patrí Kristovi a nie titulom.

Na pomenovanie Pánovej cirkvi neboli nikdy použité ľudské mená. Niekedy sa nazýva "Božou cirkvou" zdôrazňujúc skutočnosť, že patrí Pánovi (1Kor.1:2, J.20:28). Ježiš ju nazýva jednoducho "moja cirkev" (Mat.16:18). Používa sa aj niekoľko ďalších výrazov ako "telo Kristovo" a "Boží dom" (Kol.1:24, 1Tim.3:15). Tieto výrazy sú tiež ďalší spôsob ako povedať, že cirkev patrí Kristovi. Sú namieste, pretoźe On je tak Hlava, ako základný Kameň. (Ef.1:22, 1Pet.2:6)

Dôležitosť Kristovho mena je zdôraznená v liste Kolosanom 3:17 "A všetko, čo konáte slovom alebo skutkom, všetko to robte v mene Pána Ježiša, a skrze Neho ďakujte Bohu Otcovi." A znovu v Skutkoch 4:12 hovoriac o mene Kristovom hovorí Peter: "A v nikom inom nieto spásy, lebo nejestvuje pod nebom žiadne iné meno dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení."

V poslednej lekcii ukončíme náš kurz štúdiom novozákonného kresťanstva v súčasnosti.

Otázky k lekcii 5: